Ako som sa dostala do Pečie celé Slovensko
Od prvej myšlienky až po semifinále – môj príbeh, ako som sa odhodlala prihlásiť a čo mi šou dala do života.
Myšlienka, ktorá začala úplne nenápadne
Reláciu som sledovala už od druhej série a veľmi ma bavilo pozerať sa na ľudí, ktorí dokázali vytvoriť nádherné a technicky náročné dezerty pod časovým tlakom. Postupne som sa začala pohrávať s myšlienkou, aké by to bolo skúsiť to tiež. Dlho som to však brala skôr ako niečo nereálne.
Veľkú podporu som mala doma. Manžel ma neustále povzbudzoval a zo žartu mi hovoril, že ak sa neprihlásim sama, urobí to za mňa. Nakoniec som si povedala, že za pokus nič nedám. Vyplnila som prihlášku, no úprimne som vôbec neverila, že by som sa mohla dostať ďalej.
Keď mi oznámili, že som postúpila medzi vybraných súťažiacich, bola som v šoku. Samozrejme, veľmi som sa tešila, ale zároveň prišiel aj rešpekt a obrovský strach z neznámeho.
Prvé dni pred kamerami
Musím povedať, že moje obavy sa veľmi rýchlo rozplynuli. Atmosféra počas natáčania bola príjemná a stretla som tam úžasných ľudí. Každý zo súťažiacich bol v niečom výnimočný a navzájom sme sa vedeli podporiť aj povzbudiť.
Šou ma prinútila vystúpiť z komfortnej zóny a skúšať veci, do ktorých by som sa doma pravdepodobne nikdy nepustila. Najväčším stresom bol určite čas – keď sa niečo nepodarilo, nebol priestor na dlhé premýšľanie.
Moment, na ktorý nikdy nezabudnem
Jedným z najkrajších momentov počas celej súťaže bolo, keď som získala titul pekárky týždňa. Dodalo mi to väčšie sebavedomie a utvrdilo ma v tom, že aj keď človek občas pochybuje sám o sebe, nemal by sa báť skúsiť niečo nové.
Súťaž bola niekedy ako na hojdačke. O to viac ma prekvapilo, keď som sa prebojovala až do semifinále. Úprimne, ani vo sne by som neverila, že sa môžem dostať tak ďaleko. Dodnes si pamätám ten pocit vďačnosti a radosti.
Čo mi šou dala
Vďaka Pečie celé Slovensko som sa naučila veriť si viac a nebáť sa nových výziev. Začala som viac experimentovať, skúšať nové techniky a vystupovať zo svojej komfortnej zóny. Veľmi si vážim aj podporu ľudí – dodnes sa mi stáva, že ma ľudia spoznajú a prihovoria sa.
A ako to pokračovalo po šou?
Po skončení natáčania som cítila obrovskú úľavu a hovorila som si, že si od pečenia dám pauzu. Dokonca som tvrdila, že aspoň pol roka nič neupečiem.
To mi však veľmi dlho nevydržalo. Asi týždeň po skončení som už opäť stála v kuchyni a piekla vo veľkom. A vtedy som si uvedomila, že pečenie pre mňa nie je len hobby. Je to niečo, čo ma napĺňa, upokojuje a robí mi radosť.
A práve preto sa mu venujem dodnes.
